Stretli sa na križovatke. Len si sotva kývli na pozdrav. Nikdy predtým ju nevidel. A ona jeho azda tiež nie.
Vrátil sa k svojim myšlienkam. Bol už unavený a snažil sa nevnímať hluk vôkol—ľudí kráčajúcich rovnakým smerom, k dedine, zatiaľ čo na nich pomaly doľahal súmrak.
Ako sa blížili k dedine, cesta sa začala zužovať, a zrazu museli ísť bok po boku.
Kráčajúc vedľa nej, začal cítiť nekľud. Cítil sa zvláštne. Vedel, že je to kvôli nej, no nevedel povedať prečo. Pokúšal sa jasnejšie precítiť obsah tej energie, ktorá k nemu prúdila. Čo mu chcela povedať? Bola to ona, kto ho ticho volal? Ale prečo by to robila? Ledva ho poznala. Bol príliš otvorený jej energii, lebo bol už unavený z celého dňa? Nedávalo mu to zmysel…
Ten pocit narastal—a on mu nedokázal odolať, a vlastne ani nechcel. Ten pocit príliš mocný na to, aby ho prehliadol.
Počul ju predtým hovoriť iným jazykom, tak sa jej spýtal jej jazykom, či ona hovorí aj tým jeho. Nechcel byť nezdvorilý—len bol unavený zo svojich pochôdzok, a slová v jej reči mu neprichádzali plynulo na jazyk. A jeho prízvuk už tiež znel unavene. Ona prikývla, takmer ako by čakala, kedy odpovie na jej tiché volanie.
Ponúkol jej, že ho nemusí oslovovať ako cudzieho, lebo nemal rád formality. Ale ona zdvorilo odmietla. Netrval na tom, nechal ju, nech hovorí po svojom.
Nerozprávali sa dlho. Napriek tomu mu odhalila svoje bolesti, svoje pochybnosti, svoje strachy, ba aj niektoré svoje nedokonalosti.
Napriek všetkej svojej bolesti sa pri ňom cítila pokojná. Cítil jej túžbu podeliť sa s ním o svoje rany. Cítil, že mu dôveruje. Neskrývala sa za žiadnu masku. Bola prosto… sama sebou… vedľa neho. Napriek tomu, že hlboko v sebe niesla svoju bolesť… Napriek tomu, že sa sotva stretli… Napriek tomu, že cesta, ktorú spolu dosiaľ zdieľali, trvala sotva pár krokov…
Bol zmätený… no energia, ktorú cítil, bola veľmi upokojujúca… veľmi skutočná… a veľmi vzácna.
A… prekvapivo… cítil, ako v ňom posilňovala to dobré—cítil, ako to dobré v ňom narastá, akoby jej svetlo, hoci zastreté, umocňovalo to jeho vlastné. Nepamätal si, že by niekedy predtým pocítil niečo také. Bol hlboko dotknutý jej prítomnosťou a jej tichým spôsobom bytia. Silná, a predsa zároveň krehká. Ako by sa mu s dôverou zložila do náručia.
S tým všetkým, čo mu odhalila, ju prijal takú, aká bola, s hlbokým záujmom a porozumením… Ctil ju takú, akou bola… čistou energiou, ktorú mu odkryla.
Keď dorazili do dediny, ich cesty sa rozdelili. Ale on ostal pohnutý—silou jej svetla, hoci zraneného, tým, aká bola, jej čistou energiou.